Cesta k vyliečeniu nie je pre každého rovnaká

Pre svoj prístup, ľahkosť bytia a snahu nájsť pre pacienta to najefektívnejšie riešenie je MUDr. Miroslava Samuelová vyhľadávanou lekárkou pre dospelých. Dospelý človek vie presne zadefinovať čo ho trápi, no pri diagnostikovaní intolerancie na potraviny často pacienti svoje symptómy pomenúvajú ako „niečo mi je“. Ako lekár zistí, že ide o intoleranciu na potraviny? Sú intolerancie ako napríklad tetánia výsledkom zlého životného štýlu? Na čom nám v súčasnosti záleží najviac? O svoje skúsenosti s liečbou ako i motiváciou pacienta sa MUDr. Samuelová podelí aj na akreditovanom seminári pre odbornú verejnosť, venovanému práve téme intolerancie potravín. Pre čitateľov, ktorí sa možno nemôžu seminára či večernej diskusie zúčastniť sme s ňou pripravili rozhovor.

Potraviny dnešnej doby nie sú svojim spracovaním vždy bezpečné pre dlhodobú konzumáciu. Rýchly životný štýl, workoholizmus a fádna nevýživná strava privádzajú čoraz viac ľudí k lekárovi. Dá sa takýto kolobeh nejako zastaviť?

Samozrejme, že sa dá. No nie je to vždy ľahké. Niežeby sa nám zdravý rozum nesnažil povedať, že niečo asi robíme zle. Lenže ten tichý hlások zdravého rozumu je ľahko prehlušiteľný. A často musí nastať až nejaká nepríjemná situácia, ktorá spôsobí, že začneme uvažovať, či ten rýchly hlučný vlak, v ktorom sme rýchlo vezení od niekadiaľ niekam inam je skutočne to miesto, kde chceme byť. Či chceme jesť umelú hmotu z plastových téglikov, dýchať miliónkrát prefiltrovaný vzduch v hermeticky uzavretej budove, nalievať do seba a svojich detí farebné tekutiny neprirodzenej farby a chute.

Niekedy je to  fyzická choroba, ktorá nás potrasie za plecia, niekedy je to uvedomenie si globálnych dôsledkov takéhoto čudného spôsobu života. A niekedy napríklad tehotenstvo. I ten najrezignovanejší jedinec je v záujme svojich detí otvorenejší novému spôsobu uvažovania.

Keď sa človek stáva pacientom, často sa na určitú dobu stane zodpovednejším voči sebe. Je ochorenie míľnikom na zmenu v živote?

V optimálnom prípade sa to stane. A najmä, ak je to ochorenie nejakým spôsobom zvláštne, odolávajúce diagnostickým i terapeutickým pokusom modernej medicíny. Keď príde človek do štádia, že zje denne 15 tabletiek a aj tak mu je stále horšie, má 7x operovanú hociktorú časť tela a aj tak sa nedokáže komfortne hýbať, vtedy môže buď rezignovať a stať sa objektom zdravotného a neskôr sociálneho systému, alebo začať počúvať svoje telo, dôverovať jeho schopnostiam, s láskou sa oň starať a užívať si drobné i veľké radosti života.

Práve takým „zvláštnym ochorením“ ako ste napísali, sú aj intolerancie potravín, HIT, alergie na potraviny. Často podceňované diagnózy, ochorenia, nielen trpiacimi, ale i samotnými lekármi. Ako dokážete pacienta presvedčiť, že by mal niečo zmeniť?

Ja vlastne nikoho nepresviedčam, len sa pýtam, či je teraz zdravý, šťastný a spokojný. A ak niečo z toho chýba, tak o tom môžeme spolu rozmýšľať. Ak sa nám spolu podarí pochopiť v čom je asi problém, tak sa z pacienta (čiže trpiaceho – bolesťou, alebo toho, kto musí strpieť lekársku starostlivosť) stane bytosť so sebaúctou, ktorá robí pre seba to najlepšie. A vtedy nebude jesť čo mu neprospieva.

Máte skúsenosti, že pacient sa začne aktívnejšie zaujímať o zmeny až vtedy, keď nastane fatálne poškodenie organizmu na fyzickej či duševnej úrovni?

Často je to tak.

Niekedy by človek aj chcel robiť veci čo najlepšie, len sa ťažko dopracováva k tomu, čo by to asi mohlo byť. A tak vyskúša pár módnych, zaručených, alebo „ americkými odborníkmi“ odporúčaných návodov, pretestuje sa na prístrojoch z ruského kozmického programu, pocvičí špeciálne tibetské cviky, získa množstvo veľmi často protirečivých informácií. Väčšinou s minimálnym efektom, bez hlbšieho zmyslu a bez súvislostí. A rezignuje. Zaradí sa tak medzi život si nekomplikujúcich konzumentov. Ak nemá veľmi dobrý korienok a šťastie v živote, prebudí ho len choroba.

S úctou sledujem, že spájate dušu s telom pri liečení či hľadaní cesty k uzdraveniu. Za čím všetkým vidíte zdravie? Čo naozajstné zdravie pre lekárku znamená?

Ja sa úplne stotožňujem s definíciou WHO, podľa ktorej je zdravie „stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody, a nielen stav neprítomnosti choroby a slabosti”. A koľkokrát si to prečítam, toľkokrát túto definíciu obdivujem.

Čo je pre chorého najúčinnejším liekom?

Sebaúcta. Ak ju má, stará sa o seba.

Čo naopak ľudí odrádza od vyliečenia?

Nedostatok rešpektu od iných – od rodiny, školy, medicínskych inštitúcií, štátu……

Rozhovor pripravila: Henrieta Kundrátová

 

MUDR. Miroslava Samuelová je garantkou a spíkerkou na akreditovanom seminári s názvom: „HOVORME O TOM: „IDENTIFIKÁCIA POTRAVINOVÝCH INTOLERANCIÍ. AKO POKRAČOVAŤ S LIEČBOU PACIENTA“. Seminár je už v piatok, 29. septembra 2017. Registrovať sa môžete aj na večernú diskusiu kliknutím na tento odkaz: http://sepea.sk/akreditovany-vzdelavaci-seminar-2017/

Za podporu podujatia ďakujeme partnerom: